Reč obočia

Frida Kahlo

Ak by sa mali pomenovať miesta, kde vznikal odpor proti režimu, tak niekto by povedal kočikárne a výlety do Karpát, kde sa schádzali chlapi z KDH. Niekto by tvrdil, že liahňami odporu boli  kotolne, kde pracovali disidenti ako kuriči. Ale podľa mňa celkom prvé protištátne myšlienky vyklíčili v malých ilegálnych premietačkách.

Konali sa dva druhy tajných premietaní. Jedno, na ktoré chodili funkcionári s frajerkami. Ktosi im prekladal, ale oni aj tak nerozumeli. A potom boli diskrétne  premietania západných filmov na ktoré sa schádzali dušami spriaznení intelektuáli. Hneď prvý rozdiel bol v tom, že nemali prekladateľa. Predpokladalo sa, že všetci vedia  po anglicky alebo po nemecky. Na takom premietaní sa každý pri pozeraní filmu demonštratívne smial aj na miestach, kde by inokedy  nezareagoval. Preto, aby všetci ostatní videli, že rozumie, že chápe, že je za. Chachacha, smiali sa po anglicky. Chechceche, smiali sa po nemecky. Chichichi, smiali sa po taliansky.

Počas premietania boli nútené prestávky, kým premietač vymenil  filmový pás. Mohlo to trvať päť minút, aj desať. Počas tých páuz  prebiehali krátke významné rozhovory. Ľudia v premietačke, alebo na chodbe pred ňou sa rozprávali obočím. Niekto si myslí, že obočie je na okrasu, alebo ochranu pred potom stekajúcim z čela. Veľký omyl. Obočie je pomaly zanikajúci dorozumievací prostriedok. Ustupuje, tak ako naše telepatické schopnosti. Stačí si pozrieť fotografie z minulosti – kedysi mali chlapi aj ženy neporovnateľne výraznejšie obočia. – široké, huňaté,  husté. Boli mužné typy, ktorým obočie divoko vyčnievalo nad očným oblúkom a niektoré chlpy tvorili obočný tunel. Ruský emigrant, plukovník Tanska, mal obočie ako havranie krídla a trčali z neho hrubé čierne aj biele chlpy ako dikobrazovi ostne.  Americký herec Gregory Peck svojim obočím spravil z priemerného hororu Damien nesmrteľné dielo. Videl som remake, hral to chlap bez potrebného obočia a film bol o ničom. Ľudia mávali nad očami bohaté, neupravované ochlpenie. Dalo sa z neho všeličo vyčítať o zdraví aj sexuálnej kondícii. Ako príklad uvediem taliansku herečku Ornellu Mutti.. Alebo mexickú maliarku  Fridu Kahlo, sexuálne bohyne. Niektorým ľuďom sa obočie spájalo nad nosom do divokého chuchvalca chlpov. Môj otec mal obočie  ako dva čierne líščie chvosty.  A mama? Tú som raz nahovoril, aby si svoje obrovské husté obočie oholila. Počúvla ma a dodnes mi to nedokáže odpustiť, lebo jej už nikdy nenarástlo. Bolo to ako keby onemela. Reč obočia bola kedysi  bežná, dôležitá, všeobecne akceptovaná a používaná. Nie len pri flirtovaní, alebo pri údive. Najmä pri výchove. Stačilo aby rodičia zodvihli obočie a my decká sme vedeli aký trest nás čaká. A nikto sme si neželali, aby sa otcovi, alebo mame obočie zachmúrilo. To by bol koniec sveta. 

Obočie bolo veľavravné a výrečné, ľudia sa ním kedysi dokázali čudovať, smútiť, vítať, zamýšľať sa, brániť, uchádzať sa o niekoho, upokojovať aj  a vyhrážať sa. Ale najmä obočie používali ako tajnú reč tam, kde hrozilo nebezpečenstvo, že slová budú príliš výbušné. Odpočúvané, zneužité, smrteľné.

Hneď po skončení druhého dielu Bergmanovho slávneho filmu Mlčanie sa v sále zažalo svetlo a obočia intelektuálov sa rozbehli.

„No čo poviete?“

„Úžasné.“

„Pre mňa trošku prisilné.“

„Ja si myslím, že musia.“

„Ja hovorím – paráda.“

„Som zvedavá ako to bude pokračovať.“

To všetko sa dalo obočím povedať za pár sekúnd a ešte kombináciou obočia a pohybom, hlavy sa spýtať kamaráta, či neodskočia spolu na cigaretu. Ak sa k reči obočia pridala mimika očí, pohyby úst a choreografia rúk, bolo zbytočné používať obyčajné nespoľahlivé slová.

Je pozoruhodné, že obočie všetkých obočí mal v tom čase prvý tajomník ÚV súdruh Leonid Brežnev.  Ten mal také veľké a husté ochlpenie nad očami, že keby ste mu ho večer zapálili tak horí do rána. Obočie  amplión. Nebolo mu na nič,  lebo to pôsobilo tak ako keby každé slovo reval z plných pľúc.

Umenie reči obočia sa vytráca. Pozrite sa okolo seba. Ženy majú obočie vyholené, domaľované, niektoré dokonca vytetované. A aj nám mužom akosi pĺzne. Veľa chlapíkov ktorí nosili na čele huňatú parádu má dnes namiesto obočia pár riedkych chĺpkov. A aj tí čo majú čím hovoriť, nemajú čo povedať. Komunikujeme tak, že sa nevidíme, telefonujeme si z mobilov, posielame si sms a maily. Načo obočie?  Dnes počas filmu nie sú žiadne prestávky a keby boli, tak by ľudia počas nich žrali pukance a pili kolu. Nie sú žiadne zakázané filmy, nie sú žiadne podtexty a politické paralely.

Ale to iba v krajinách  západného úpadku. Ak sa pozeráte na spravodajstvo zo Stredného východu, tak si môžete všimnúť stovky a tisícky tmavých zamračených mužov. Dobre sa pozerajte, čo tí majú nad očami – hotové čelné fúzy. A tými nám  hrozia ako ťažkými chlpatými päsťami.

Napsat komentář